Začiatkom roka 1989 si takmer nikto v NDR ani v NSR nepomyslel, že 40.
výročie vzniku Nemeckej demokratickej republiky sa v októbri toho roku
stane jej posledným v dejinách. Rovnako nikto nečakal, že Berlínsky múr
padne tak skoro a dva rozdelené štáty - NDR a NSR - sa zjednotia a znova
vznikne jednotné Nemecko.
Rozdelenie Nemecka bolo výsledkom druhej svetovej vojny (1939-45). V
západných okupačných zónach (obsadených Spojenými štátmi, Britániou a
Francúzskom) vyhlásili 7. septembra 1949 NSR; o mesiac neskôr 7. októbra
1949 vo východnej zóne okupovanej vtedajším Sovietskym zväzom (ZSSR)
vznikla NDR. Symbolom rozdelenia sa stal Berlínsky múr, ktorý bol
vybudovaný v rozdelenom Berlíne v auguste 1961.
Berlínsky múr padol 9. novembra 1989. Občania NDR v júli 1989 začali
masovo utekať cez iné štáty - Maďarsko, Poľsko, ČSSR - na veľvyslanectvá
NSR. Ďalší, ktorí zostali v NDR, začali požadovať od predstaviteľov
moci také zásadné reformy, že vtedajší východonemecký režim ich nemohol
akceptovať, lebo by inak spôsobil svoj vlastný pád.
Napriek rozsiahlym bezpečnostným opatreniam sa napokon socialistická NDR
v priebehu niekoľkých mesiacov zrútila ako domček z karát, uviedol
portál deutschland.de.
Desať mesiacov po páde Berlínskeho múru, 12. septembra 1990, bola v
Moskve podpísaná Zmluva o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku
(Vertrag über die abschliessende Regelung in Bezug auf Deutschland),
známa aj pod názvom Zmluva 2+4.
Išlo o základný dokument, ktorý otvoril dvere znovuzjednoteniu Nemecka
3. októbra 1990. Umožnila to dohoda medzi ZSSR, USA, Francúzskom a
Britániou a oboma nemeckými štátmi. Zmluvu v Moskve podpísali ministri
zahraničných vecí dotyčných krajín: Hans-Dietrich Genscher (NSR), Lothar
de Maiziere (NDR, v zastúpení), Roland Dumas (Francúzsko), Eduard
Ševardnadze (ZSSR), Douglas Hurd (Británia) a James Baker (USA).
Ešte predtým vtedajší nemecký spolkový kancelár Helmut Kohl (1930-2017) v
júli 1990 získal od vtedajšieho najvyššieho straníckeho a štátneho
predstaviteľa ZSSR Michaila Gorbačova súhlas na zjednotenie.
Zmluva 2+4 upravovala zmenu hraníc a štatút budúceho zjednoteného
Nemecka. Štyri povojnové víťazné krajiny (ZSSR, USA, Francúzsko,
Británia) sa 1. októbra 1990 v spoločnom vyhlásení vzdali svojich práv
na Nemecko a dali mu tak plnú suverenitu.
Zmluva 2+4 vstúpila do platnosti 15. marca 1991. Rátalo sa v nej s
členstvom zjednoteného Nemecka v Severoatlantickej aliancii. NSR už bola
členom NATO, jej jednotky mohli byť dislokované na území bývalej
Nemeckej demokratickej republiky. Z nej v zmysle znenia zmluvy mali do
roku 1994 odísť sovietske jednotky. Početný stav Bundeswehru sa znížil
na 370.000 vojakov. NSR sa vzdala jadrových, biologických a chemických
zbraní.
Zjednotené Nemecko garantovalo neporušiteľnosť existujúcich hraníc, na čom najviac nástojilo Poľsko.
K zjednoteniu došlo 3. októbra 1990 pristúpením piatich nových
spolkových krajín k NSR. V ten deň totiž parlament NDR (Volkskammer)
odsúhlasil čl. 23 Ústavy NSR o pripojení Brandenburska,
Meklenburska-Pomoranska, Saska-Anhaltska, Saska a Durínska k Nemeckej
spolkovej republike.